Vo veku 92 rokov zomrel 4. mája 2021 Prof. Ing. Ján Fuska, DrSc. Budeme si ho pamätať ako nadšeného „štefánikovca“, človeka, verného ideálom Generála Štefánika.
O jeho živote a diele sme mali možnosť viac krát čítať v našom Časopise Bradlo, ale text - nižšie uvedený List, napísaný čestným predsedom SMRŠ, bol uverejnený v Tvorbe č.3/2014 a v Bradle č. 68/2014. V roku 2018 boli myšlienky z neho použité v novinách Kopaničiar do zdravice k Jánovej deväťdesiatke. Prinášame ho namiesto nekrológu ako vďaku za vykonané dielo.
Aj v smrti je istá symbolika – prof. Fuska zomrel 4. mája, presne v deň výročia tragického úmrtia Milana Rastislava Štefánika.
LIST ČESTNÉMU PREDSEDOVI NADÁCIE M. R. ŠTEFÁNIKA
JÁNOVI FUSKOVI
(Každý poctivý nápad má vlastný životopis)
„Luza meria priateľstvo úžitkom, ktorý z toho má.“ (Ovidius Naso)
„Ak nechceme zahynúť, musíme sa vrátiť
a primknúť k veľkým osobnostiam.“ (Martin Rázus)
„Žiť bez včerajška je prázdne. Zabúdanie je otcom
i matkou barbarstva, agresivity a antikultúry.“ (Ivan Kadlečík)
„ Našou vierou nie je to, čo navonok vyznávame,
ale to, čo v živote realizujeme.“ (Prokop Siostrzonek)
„ Štefánikova socha na brehu Dunaja evokuje obraz
Sochy slobody v New Yorku.“ (Janka Krivošová)
Vážený Janko,
v sobotu 26. apríla 2014 som spolu s členmi klubov Spoločnosti M. R. Štefánika z Brezovej pod Bradlom, Myjavy a Starej Turej navštívil Bratislavu, ktorá bola našim cieľom po krátkom zastavení na vzácnom cintoríne v Modre. Slovenská metropola nás privítala otvorenými múzeami a galériami, palácmi a Hradom, kostolmi a vyhliadkovými vežami. Boli sme aj na Devíne.
Do programu bola (samozrejme) zaradená aj návšteva vzácneho námestia pred novostavbou SND (v areáli komplexu EUROVEA) na pobreží Dunaja, kde už päť rokov stojí Socha M. R. Štefánika od tvorcu Bohumila Kafku, osobného priateľa nášho rodáka. Priam sa žiadalo, aby sme úspešný deň zakončili tu a pietne, lebo o týždeň uplynie 95 rokov od generálovej smrti.
Prišiel som k pamätníku včaššie ako ostatní a tak mi ostal čas na oddych i posedenie za stolom v blízkej kaviarni s výhľadom na Štefánika. Vychutnával som si tú chvíľu naozaj do dna. Než mi čašník priniesol kávu, pozoroval som zdola legionárskeho leva, majestátne stojaceho vo výške na podstavci a napadlo ma z gympľa hic sunt leones! Ale tento? Aký je symbolicky nespútaný a slobodný. A s ním hore na piedestáli Štefánik, pokojný a bohatiersky Pomyslel som si: čo keď on zvrchu pozerá na mňa, ak mu vôbec za pozornosť stojím? Až ma z tejto pyšnej predstavy striaslo a rýchle som sa vrátil na zem, no obraz s pohľadom hore, smerom spirituálnym, v duchovnom zraku mi ostal.
A práve vtedy, predstav si, spomenul som si na Teba, Janko. Snáď a hlavne preto, že som bol pri tom, keď sa v „Tvojej“ kancelárii zakladala Nadácia MRŠ a Ty si sa stal jej predsedom. Potom sme sedávali u Štefana Šlachtu, ale aj keď som po šiestich rokoch zo zostavy správnej rady vypadol (1998), ostal som po celý čas až doteraz poslaniu a cieľom Nadácie oddaný. Už predtým než som „odišiel“, sme v perspektívnom pláne (1993) definitívne odhlasovali ideu opätovného postavenia Štefánikovho pamätníka, čo sa nakoniec po šestnásťročnom úsilí podarilo (2009). Aj množstvo článkov v časopise Bradlo, ktoré som redakčne viedol dokazuje, aké to bolo neľahké , ale nakoniec úspešné obdobie.
S vážnosťou si však tu „pod“ Štefánikom zapisujem, že hoci vďačiť za realizované dielo treba mnohým, Tvoje meno sa v slušnom rade spolupracovníkov i donátorov, poslancov a členov vlády, doslova skvie (práve mi to zapískaním potvrdila výletná loď Prešov, „zdraviaca“ Štefánika). Keby si vo verejnej činnosti nebol urobil nič viac, ostalo tu toho po Tebe veľa. Áno, vo mne Milanova socha s plnou vážnosťou evokuje personifikáciu tria Štefánik, Kafka, Fuska. Možno to pre niekoho znie čudne, ale: kto bude za ďalších pár rokov vedieť, koľko námahy a síl stála bratislavská revitalizácia Štefánikovho monumentu (v česko-slovenskom kontexte) nejakého univerzitného profesora? Alebo: koho bude zaujímať ako ten človek musel byť neľútostne sám sebou, aby mohol niečo po sebe zanechať iným v dobe, kedy príslušnému občianstvu dosť citeľne chýbal rastový hormón a mnohé dobré sa strácalo v haraburdách vtedajšieho života? Koho čo len napadne, že tento pán prezentoval vlastnú ľudskosť práve prejaveným skutkom na (symbolicky európskom) intraviláne Bratislavy?
Janko,
po vašich dlhoročných peripetiách s realizáciou nadačného sna, zvlášť pozorne som sledoval Tvoju prácu od okamžiku, keď sme boli spolu (od nás ešte Ján Tatara, Svetozár Naďovič, Branislav Nosko) pri preberaní bronzového kolosu z Blanska na štátnej hranici v Brodskom (2008). Potom som obdivoval Tvoj doslova hrdinský zápas s nepriateľmi projektu (kvôli výberu sochy i jej dôstojného miesta). No a že sa všetko stalo tak ako to chcela Nadácia MRŠ a tiež „pravovernými zatracovaní Šestákovci“, s ktorými Ťa zoznámil Sveťo Naďovič, bola hlavne Tvoja zásluha. Od začiatku do konca si bol jediný pri tom! Som Ti vďačný, že si vytrval, lebo ja by som mentálne nebol vydržal to množstvo nechutných útokov a pejoratívnych prívlastkov. Nevedel by som sa (v našej malej krajinke) povzniesť nad Vezuv názorových negativizmov, vychŕlených odporcami sochy. Ale Ty si sa postavil čelom k láve a vytrval ako „konštruktér príležitosti“, zatiaľ čo mnohí na ňu len čakali (v dobrom i zlom). Na moje prekvapenie bolo tých druhých naozaj dosť, čo Ťa neraz nútilo komunikovať aj s nevzdelancami, ktorí nezdravo eklekticky a revizionisticky permanentne národu relativizujú „odkaz“ predkladaných či podsúvaných slovenských osobností. Darí sa im prehliadať mnohé z minulosti, lebo nemajú pocit nutnej intelektuálnej zodpovednosti a účelovo dokážu ignorovať aj romantické momenty našej histórie, kam patrí povedzme i vznik Štefánikovho Československa. Hoci sú slobodní, správajú sa ako otroci vlastného ega. Chýba im starostlivosť o dušu, túžba stále sa zlepšovať, pestovať umenie byť užitočnými; mať kresťanskú vieru, že reflexia minulosti sa nerobí účelovo či pre parádu, ale nastavuje hranice morálky v širších súvislostiach. V neposlednom rade je tu aj absencia presvedčenia, že ku vzdelanosti patrí Boží dar múdrosti, ktorej recept je: narodiť sa z Ducha!
Dopil som kávu, pozerám na sochu, kde sa už zhromažďujú účastníci nášho zájazdu. Odoberám sa za nimi, s cieľom podeliť sa o zažitú chvíľu. Svoje poznámky vkladám do vrecka s tým, že ich použijem a tento list dopíšem doma...
Milý Janko,
sme už posledná žijúca generácia, pre ktorú bol Štefánikov príbeh síce sprostredkovaným, ale zásluhou našich rodičovských a starorodičovských predkov akoby prežitkom vlastným s hlboko precíteným dosahom. Aj preto sme sa aspoň v niečom snažili generála napodobniť. Ostaneme však pre niekoho príkladom vo verejnej občianskej angažovanosti našich štefánikovských združení, čo len ako „štipka soli medzi prsty“? Ako získať mladých, keď ani politické strany (žiaľ), verbálne sa hlásiace k Štefánikovi, neponúkajú mládeži oslovujúce programy? Kto z tých, ktorí nás chcú ísť zastupovať do Európskeho parlamentu, pozve svojich potenciálnych voličov pod Štefánikovu sochu, udiví ich svojou erudíciou a predstavou, že by sa chcel chovať po získaní mandátu slušne proeurópsky a citom vlastenecky ako On? Bojím sa ako emeritný kantor, že bezbrehá sloboda, bez stanovenia osvedčeného modu vivendi a k tomu smerujúcej výchovy (ktorej sa táto spoločnosť trestuhodne vzdala), je príčinou mnohého zla u nás. Ale tým aj nezáujmu o súčasné dianie, čo vyplýva z vlažného vzťahu k vlastnej histórii. Musíme aspoň oslabiť silu tohoto negatívneho javu, ako si to nedávno prezentoval aj v Evanjelickom posli a vo verejnoprávnom rozhlase.
Vždy som dosť rebeloval a v minulosti som bol snaživými režimistami ostrakizovaný. Na druhej strane som chcel byť v okolí zaslúžene rešpektovaný. Teda: nebyť „len“ novotami poblázneným rustikálnym magistrom, ale hlboko ukotveným podbradlianskym pedagógom (v Brezovej služobne 41 zo 43 odslúžených rokov); držiteľom dostatočnej vizitky na to, aby som si Ťa mohol dovoliť pochváliť za hore spomenutú enormnú prácu, ktorú si dobrovoľne, s veľkým prispením i Tvojej manželky, odviedol! Tak to cítim a verím, že To prijmeš bez toho, aby si mi niečo vyčítal, veď „Zhora“ určite so mnou súhlasí aj zvečnelý už duchovný otec nadácie Janko Iždinský. Budem rád, keď sa z listu poteší celá Tvoja rodina a úprimní priatelia.
S priateľským pozdravom a v dobrej viere
Peter Pavel Uhlík, toho času aj čestný predseda SMRŠ.
Bratislava/Brezová pod Bradlom 26. 4. 2014/4.5. 2014
