Na Gymnáziu Bilíkova v Bratislave zorganizoval Branislav Neumair v spolupráci s vedením gymnázia výstavu o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi Stopy života.
Výstavu si od 27. januára do 7. februára prehliadlo približne 950 študentiek i študentov a záverečnej doplňujúcej prednášky Branislava Neumayra sa zúčastnilo v aule školy 250 mladých ľudí.
Podľa organizátorov sa výstava stretla u študentov i pedagogického zboru s veľkým ohlasom. Bola každý deň prezentovaná študentami. Sprievodnými podujatiami bola napr. aj výroba papierových lietadiel s odkazmi vo vzťahu k osobe Milana Rastislava Štefánika a na záver bola prezentovaná aj krásna báseň študentky školy, ktorá je priložená v závere.
Vedenia školy hodnotí uvedenú akciu takto:
„Dobrovoľníci a nadšenci z radov študentov ju denne prezentovali svojim rovesníkom, pričom úspešne pokryli nielen politickú a národnú časť jeho života, ale predstavili nám túto historickú osobnosť aj z jeho ľudskej stránky – ako vyrastal, čo robieval vo voľnom čase, jeho vedecké, či ľúbostné záujmy. Celá udalosť bola zakončená prednáškou v podaní pána B. Neumaira (podpredsedu Spoločnosti M. R. Štefánika), ktorý podal publiku dodatočné a zaujímavé informácie, pričom odpovedal na viaceré otázky od študentov. ...
Na záver si študentka Markéta Žáčiková ( I.AB) pripravila krátku báseň inšpirovanú informáciami z výstavy.
S výstavou na našej škole sa aktívne zoznámilo približne 950 študentov a účasť na prednáške pána Neumaira bola v počte približne 250 študentov.
Týmto ešte raz ďakujeme za možnosť predstaviť túto výstavu našim študentom, ako aj obohatenie našej knižnice o darované knihy od Spoločnosti M. R. Štefánika s tematikou o gen. Dr. M. R. Štefánikovi.“
A na záver sľúbená báseň:
Markéta ŽÁČIKOVÁ
LIST FEDORKOVI
Milý Fedorko,
veľa rokov uplynulo, čo som nevidel Tvoju krásnu a žiarivú tvár. Viem,
že už nevrátim to, čo by sa vrátiť dalo, ale chcel by som sa Ti prihovoriť,
aspoň prostredníctvom tohto listu. Neprešiel deň, čo by som si na Teba
nespomenul …
Každý deň len hladím, ponorený v húfe oblakov,
medzi tými tisíckami lietadiel z frontu,
rozmýšľam , kde vlastne si.
Pohľadom z okna veru, nie som si istý.
Každý deň bez Teba , cítim sa ako opitý,
nie však alkoholom ale žiaľom, ktorým som ja aj tento svet dobitý.
Nezúfam však, veď túto zem zahalenú v hmle,
sa dá pretvoriť v slnečný deň.
Len treba tu tých , ktorí budú bojovať preň,
prebiť tú nespravodlivosť uväznenú v tme.
Len pohľadom na hviezdy zahodiť všetky sváry
s blízkymi sa udobriť, pochovať všetky kváry.
Udržať si však odstup, z pohľadu cez ďalekohľad možného
nájsť na svete aspoň kúsok z toho pekného.
Nie pochovať, len nečinným pohľadom národu Československého.
Ja sám som sa pričinil o zmenu v tejto krajine.
Prvý Československý štát vznikol aj vďaka mne .
Riešil som všetko ohľadom vojny,
avšak málilo sa mi, chcel som sa pohybovať vo vyšších kruhoch,
nie len bezvýznamne kráčať v dávno predurčených osudoch.
Dotknúť sa neba,
aspoň trochu nazrieť do toho vnútra,
nie len tých, ktorí sa ľúbia ale aj súdia,
priniesť nám ten dar, rozoznať lásku aj nenávisť.
Zmieriť sa s tým, čo už nikdy nemožno zvrátiť.
A tak naposledy, veriť, milovať, pracovať …
S láskou, Milan
Text pripravený podľa podkladov B. Neumaira a ďakovného listu vedenia školy
